Detstvo a štúdiá

Eugen Bohuš sa narodil 3. mája 1892 v Brezne do spoločensky a finančne dobre zabezpečenej rodiny. Jeho otec, Ján Bohuš (de Beharfalva), bol právnik a kráľovský radca, matka Malvína Kiszely (de Benedekfalva) sa venovala podpore kultúry a charite. Rodný dom Eugena Bohuša na námestí v Brezne stojí dodnes. Detstvo strávil v tomto meste, kde získal základné vzdelanie. Pokračoval na gymnáziu v Banskej Bystrici a v Rimavskej Sobote. Neskôr začal študovať právo na univerzitách v Budapešti a Kluži (dnes Rumunsko).

Prvá svetová vojna

Štúdium prerušila prvá svetová vojna, keď v roku 1914 narukoval k 17. poľnému delostreleckému pluku v Miškolci, potom pre blízkosť ruského vojska do Balatonkemese. Po absolvovaní dôstojníckej školy a krátkom pôsobení v delostrelectve bol prevelený k pechote, kde slúžil na talianskom fronte. Počas vojny utrpel zranenie a viackrát ochorel, čo viedlo k jeho návratu domov. V roku 1918 dokončil štúdium a získal doktorát štátnych vied.

Povojnové roky

Po návrate z vojny sa stal mestským radcom v Brezne. Čoskoro však odišiel do Budapešti, kde krátko pôsobil na ministerstve vnútra. Po nástupe bolševikov v Maďarsku pod vedením Belu Kúna, chvíľu nútene pretrval vo Svätom Ondreji (Szentendre), neskôr však musel z krajiny pred bolševickým režimom utiecť. Vrátil sa do práve vznikajúceho Československého štátu, kde dochádzalo k spoločenským zmenám, ale aj k mobilizácii jeho vekovej kategórie. Nastúpil do Lučenca a zaregistroval sa u 27. delostreleckého pluku v hodnosti nadporučíka.

Do Terezína za podozrenie zo špionáže

Krátko po nástupe do československej armády ho niekto obvinil z podozrenia zo špionáže. Dôvodom malo byť, že prišiel do Lučenca z Budapešti. Ako špióna ho previezli do Terezína, kde mal strávil 5 dní vo väzbe divízneho súdu zamknutý v tmavej komore. Po prvom výsluchu ho síce prepustili, ale ešte asi mesiac bol internovaný v Terezíne. Súd ho spod viny oslobodil, no nakoniec ako vojak koncom augusta bol demobilizovaný v hodnosti nadporučíka československej armády a poslalaný domov do Brezna.

Ťahalo ho to na Liptov

Začiatkom roku 1920 prijal miesto súdneho slúžneho v Liptovskom Mikuláši. Postupne sa stal župným hlavným notárom a tajomníkom župana. Tieto funkcie mu ponúkol vtedajší župan (krstný syn jeho otca) Jozef Kállay. Spočiatku býval u svojho príbuzného Miloša Janošku a pohyboval sa takmer výlučne v slovenských kruhoch. Neskôr boli jeho najbližšími kamarátmik župní úradníci Laci Matuška, Emil Pongrácz, Ákos Palugyay a ďalší. V tomto období sa spriatelil aj s Péterom Matuskom, ktorý v tom čase zastával funkciu maďarského veľvyslanca v Prahe a ako taký často navštevoval Liptov a svoj kaštieľ v Rásztokách. Toto priateľstvo bolo natoľko silné, že sa napokon rozhodol bývať v Ráztokách a len sem-tam prespával v Mikuláši.

Životná láska

V tom čase stretol svoju neskoršiu manželku Gaby Hillawooth. Jej starší brat Karcsi prišiel z Nitrianskej župy na Liptov, kde začal podnikať v Dechtároch ako spoločník Gyulu Platthyho. Jozef Kállay bol medzitým preložený do Bratislavy ako "hlavný správca Slovenska". Do nového úradu na ministerstvo zobral so sebou ako tajomníka aj mladého Eugena. Po pár mesiacoch však Eugen Bohuš požiadal o preloženie späť do Liptovského Mikuláša, aby bol blízko svojej Gabike. Eugen Bohuš sa oženil 30. januára 1923 s Gabriellou Hillawoth. Po sobáši žili krátky čas v kaštieli v Ráztokách, kým si zariadili svoj nový domov v Dechtároch, kde sa už narodil aj ich syn Ivan Bohuš.

V rokoch 1928 – 1930 pracoval na okresnom úrade v Rožňave, neskôr zastával funkciu okresného náčelníka v Stropkove (1930 – 1934), Levoči (1934 – 1940), Spišskej Novej Vsi (1940 – 1942) a Poprade (1942 – 1944). Počas pôsobenia v Poprade sa snažil zmierňovať represívne opatrenia režimu a pomáhať miestnemu obyvateľstvu.

Druhá svetová vojna a povstanie

Počas druhej svetovej vojny pôsobil vo funkcii okresného náčelníka v Levoči (1934 – 1940), Spišskej Novej Vsi (1940 – 1942) a Poprade (1942 – 1944). Počas Slovenského národného povstania poškodzoval zo svojej pozície nemecké vojenské opatrenia a podporoval rodiny odbojových bojovníkov. Nakoľko mohol miernil režimom  diktované fašistické opatrenia a mnohým Čechom, Židom, ale často aj komunistom sa snažil pomôcť. Po vypuknutí SNP poškodzoval nemecké vojenské opatrenia sabotovaním rozkazov popradskej Ortskommendatúry. Ako okresný náčelník v Poprade poškodil nemecké zásobovanie, keď vydal rozkaz na krádež štyroch vagónov múky určenej pre proviantný sklad, v prospech zásobovania civilného obyvateľstva okresu a pod. Keď bol zbavený vedenia Okresného úradu v Poprade, odmietol nastúpiť na župný úrad do Prešova. Utiahol sa v Tatrách, odkiaľ aj naďalej vplýval na bývalých úradníkov okresného úradu, žandárov v Poprade a Starom Smokovci.

Koniec Slovenského štátu

Po vojne bol menovaný vedúcim úradu Okresného národného výboru v Poprade (1945 – 1951) a neskôr pôsobil ako prvý mestský archivár v Poprade (1951 – 1953). Významne prispel k ochrane kultúrnych pamiatok a bol menovaný čestným okresným konzervátorom. Vypracoval návrh na osamostatnenie Vysokých Tatier a administratívne pripravoval podmienky založenia TANAP-u. Bol kľúčovou osobnosťou pri založení Podtatranského múzea v Poprade. Prispieval do odborných periodík s historickou, múzejníckou, archívnickou a knihovednou tematikou. Svoje príspevky publikoval v Novom slove, Slovenskej národnej knižnici, Knižnici, Múzeu, v Archívním časopise, Podtatranských novinách a ďalších. Povereníctvo školstva a osvety dňa 9. augusta 1948 menovalo Dr. Eugena Bohuša okresným konzervátorom ochrany historických, umeleckých a ľudových pamiatok pre okres Poprad na funkčné obdobia 1948 – 1950. Táto funkcia bola čestná, teda ju vykonával bezplatne. Jeho úlohou bolo sledovať stav kultúrno-historických pamiatok v rámci okresu a propagovať ochranu pamiatok v okrese.

Ako dôchodca sa venoval archívnictvu v Porade. Počas tohoto obdobia usporiadal archív a spracoval históriu niektorých podnikov, ako napr.: Vagónka, pivovar, Tatrasmalt.

Zomrel 19. apríla 1977 v Poprade.

Copyright © Š. Bohuš