Juraj Bohuš (Georgius Bohusch) Senitzky (*?? 1687 Banská Bystrica - ┼ 22. mája 1722 Kežmarok). Syn Juraja Bohuša mestského senátora v Banskej Bystrici.[1]

   Po ukončení gymnázia v Banskej Bystrici roku 1707 pokračoval vo svojich štúdiách na univerzite vo Wittenbergu.[2] Ešte ako študent sa zoznámil s Matejom Belom a Jurajom Buchholtzom mladším, ktorí sa už ako vysokoškoláci začali zapodievať koncepciou neskoršieho historicko-geografického diela.[3] Bol dobrý rečník a ovládla výborne latinčinu, ktorú uplatnil aj vo svojich príležitostných básňach.[4] Svoje prvé básne napísal už ako študent na Wittenbergskej univerzite.[5]

   Po štúdiách sa vrátil na Slovensko. Pôsobil najprv ako vychovávateľ v Banskej Štiavnici, neskôr konrektor na gymnáziu v Banskej Štiavnici a od roku 1711 vo funkcii rektora gymnázia.[6] Po morovej epidémii sa odsťahoval do Kežmarku, kde medzi rokmi 1711 – 1722 pôsobil ako rektor evanjelického gymnázia a evanjelický kňaz.[7]

   Mal široké záujmy. Venoval sa geografii, historii, genealógii, geológii, mineralógii, speleológii, botanike.[8] Spolupracoval s mnohými významnými osobnosťami svojej doby, napríklad s lekárom D. Fischerom, s prírodovedcom J. Buchholtzom, polyhistorom M. Belom atď. a udržiaval taktiež písomný styk s vedcami v zahraničí.[9] Miloval prírodu a ako učiteľ často brával svojich žiakov na vychádzky v okolí Kežmarku, ale aj do Vysokých Tatier.[10] Na takýchto vychádzkach ich oboznamoval s poznatkami o prírode na základe reálnych predmetov.[11] Venoval sa aj výskumu jaskýň, najmä v Belianskych Tatrách.[12] Podľa niektorých zdrojov je považovaný za prvého tatranského jaskyniara.[13] Podarilo sa mu nájsť kostru jaskynného medveďa, ktorú pokladal za dračiu. Túto poslal cisárovi, ktorý udelil titul kráľovského familiára.[14]

   Spolu s Dávidom Praetoriusom a Jurajom Buchholtzom mladším sa zaslúžil o vybudovanie prírodovedného kabinetu na lýceu v Kežmarku. Bol spoluzakladateľom knižnice evanjelického lýcea v Kežmarku.[15] V testamente odkázal celú svoju súkromnú zbierku kníh lýceu.[16] Od roku 1717 bol členom vedeckej spoločnosti Erfurte.[17]

Diela:

Oratio panegyrica magnum nomen... Caroli sexti... dicta. B. m. 1713.

Natale victoriarum... B. m. 1716.

Historico-geographica terrae Scepusiensis in superiori Hungariae celeberrimae descriptio cincionata. In: Bel, M.: Antiquae et novae Hungariae prodromus. Nürnberg 1823, s. 69 – 124.

   Jeho rukopis dejín Kežmarku použil Karol Wagner v diele Analecta Scepusii sacri et profani. Zemepisno-historický opis Spišskej stolice uverejnil Matej Bel v diele Antiquae et novae Hungariae Prodomus. Pomáhal pri zostavovaní monumentálneho diela Mateja Bela Notitia Hungariae novae historico-geographica (Historicko-zemepisný poznatok o novom Uhorsku), ktoré vyšlo v roku 1735.[18]